D i o n ý z  I l k o v i č

100 rokov od narodenia

Ilkovičova rovnica:

i_d = 708 n D^1/2 m^3/2 t^1/6 c

najcitovanejšia práca slovenského fyzikálneho chemika

Spomíname na pána profesora

Storočie od narodenia tejto mimoriadnej osobnosti je dôvodom na podrobnejšie zamyslenie sa nad jeho dielom. Napriek viac ako štvrťstoročiu od jeho úmrtia, spomienky na Dionýza Ilkoviča sú pre nás, čo sme ho osobne poznali, stále živé. Preto je tu dôvod, aby sme sa o ne podelili s ostanými členmi fyzikálnej i širšej vedeckej obce, ktorí ho poznajú iba z počutia, z kníh, ktoré napísal sám, alebo článkov, ktoré boli napísané o ňom. Je viacero skutočností, ktorými sa Ilkovič natrvalo zapísal do myslí svojich súčasníkov, ale spomedzi najvýznamnejších treba spomenúť hlavne jeho účasť pri zakladaní polarografie, dnes významnej súčasti analytickej chémie, pod vedením profesora Heyrovského, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny, a jeho mimoriadne zásluhy o rozvoj slovenského vysokého školstva a Slovenskej akadémie vied.

Narodil sa 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku v rodine gréckokatolíckeho kňaza, kde vyrastal spolu s tromi súrodencami. Po tom, čo zmaturoval s vyznamenaním na reálnom gymnáziu v Prešove, poslali ho rodičia študovať do Prahy. Začal na ČVUT, na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej, ale už v nasledujúcom školskom roku sa zapísal na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Jeden z jeho kolegov, J. Smoler spomína, že si na laboratórnych prácach svedomite a úhľadne písal protokoly, jediný z krúžku po slovensky. Na fakulte študoval v rokoch 1925 – 1929, kde absolvoval chémiu ako hlavný predmet spolu s vedľajšími predmetmi fyzikou a matematikou. Po skončení štúdia sa podrobil štátnym skúškam a  30. januára 1930 dostal vysvedčenie učiteľskej spôsobilosti s  aprobáciou na vyučovanie chémie vo vyšších triedach stredných škôl a na vyučovanie matematiky a fyziky v nižších triedach.

Do konca septembra bol bez zamestnania, a až v októbri 1930, rok po ukončení štúdia, nastúpil za asistenta na Fyzikálno-chemický ústav Karlovej univerzity, ktorý viedol profesor Heyrovský. Tam už ako študent vstúpil do povedomia a tak keď sa dočasne uvolnilo miesto asistenta na jeden rok, bol naň prijatý. Tam začal pracovať v polarografii, v ktorej dosiahol svoje najväčšie vedecké úspechy. V roku 1932 získal doktorát prírodných vied za prácu „Polarizácia ortuťovej kvapkovej elektródy pri elektrolytickom rozklade vody“. Z roku 1934 pochádza jeho najvýznamnejšia vedecká publikácia, v ktorej sformuloval kvantitatívny vzťah medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a veličinami charakterizujúcimi ortuťovú kvapkovú elektródu - vzťah na celom svete známy ako Ilkovičova rovnica. Ako uviedol prof. J. Koryta vo svojej stati o prof. Heyrovskom a polarografii (1984) „…táto rovnica je jeden z najcitovanejších fyzikálnych vzťahov, ktoré vzišli z tejto krajiny“. Interné zamestnanie D. Ilkovičovi skončilo na tomto ústave už v marci 1932, ale pracoval tam ďalej ako nehonorovaný asistent. Na živobytie si pritom zarábal vyučovaním na Pražských gymnáziách (postupne pôsobil na troch), kde dekrét definitívneho profesora dostal v roku 1937. V období pôsobenia na Heyrovského ústave vznikli všetky Ilkovičove práce o polarografii (spolu 12 za 7 rokov), ktoré publikoval v časopise Collection of Czechoslovak chemical Communications. Dá sa povedať, že toto obdobie zakončil knižnou publikáciou Polarografia, vydanou v roku 1940 Jednotou československých matematikov a fyzikov v rámci edície Cesta k vědení. O knihe sa profesor Heyrovský vyjadril, že sa stala široko používanou metodologickou príručkou polarografie. Za vedecké úspechy, ktoré dosiahol v polarografii, si mohol vybrať ročnú štúdijnú dovolenku, ktorú strávil v Paríži (1937/38) na univerzite ako štipendista francúzskej vlády, kde sa venoval štúdiu ultrafialového žiarenia.

Začiatok rozpadu Československa koncom 30.- tych rokov významne zasiahol do Ilkovičovho života. Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave ho v januári 1939 vyzvalo, aby nastúpil za profesora na Štátnej reálke v Bardejove, ale Ilkovič požiadal o odklad nástupu s odôvodnením, že chce začať s prípravou habilitačného pokračovania na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej. To naozaj urobil a  k potrebným dokladom na habilitáciu predložil mimo iných aj svoju najznámejšiu prácu z roku 1934. Súčasne predložil zoznam šiestich prednášok, pokrývajúcich osem semestrov, ktoré bol schopný zabezpečovať. Trojčlenná komisia (profesori Heyrovský, Tomíček a Záviška), potom na základe predložených materiálov vypracovala správu, ktorá mala 13 strán a z ktorej je vhodné časť odcitovať.

„V pojednání Dr. Ilkoviče běží o exaktní zákonitost velkého dosahu. Jeho formule pro difusní proud udáva přesnou závislost reprodukovatelného zjevu na koncentraci, což je základ kvantitativních měření polarografických, ať už sa jedná o teoretické verifikace procesů difusních či o praktickou analysu. Elegantní matematické odvození z difusních zákonů ukazuje nejen na vyspělou matematickou erudici autorovou, nýbrž i na zvláštní nadání Dr. Ilkoviče matematicky správně formulovat pozorované fysikální děje. V první části habilitačního spisu odvozuje Dr. Ilkovič jako první rovnici celé polarografické křivky intensity a napětí, opět s jednoduchostí a průzračností svědčící o jeho neobyčejné schopnosti matematické analyse dúležitých fysikálních projevů.“

Ďalšia, časť habilitačného pokračovania, nie však posledná, sa uskutočnila 26. októbra 1939 na schôdzi profesorského zboru fakulty, ktorá bola poslednou schôdzou pred uzavretím českých vysokých škôl 17. novembra 1939. A tak okupácia tvrdo zasiahla aj do Ilkovičovho života. Habilitáciu uzavrel až po vojne, keď už ako riadny profesor na SVŠT predniesol 14. februára 1946 habilitačnú prednášku pred profesorským zborom Prírodovedeckej fakulty v Prahe.

Dionýz Ilkovič prišiel pracovať do Bratislavy na Slovenskú vysokú školu technickú vo februári 1940 na pozvanie iniciované profesormi Hroncom a Kauckým. Ako mimoriadny profesor bol poverený vedením Ústavu technickej fyziky. S týmto ústavom (neskôr Katedra fyziky) bol spojený jeho celý ďalší život až do odchodu do dôchodku. Funkciu vedúceho katedry vykonával 33 rokov.

Personálne aj materiálne bola situácia na Ústave technickej fyziky v roku 1940 neradostná. Ilkovič musel všetko budovať prakticky od nuly – zabezpečovať nábytok, vybavenie posluchárne, laboratórií, knižnice a nájsť vhodných pracovníkov. Keď bol v októbri 1940 vymenovaný za nehonorovaného mimoriadneho profesora na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity, pribudli mu ďalšie starosti. Na tejto fakulte potom v rokoch 1942 - 45 pôsobil aj ako dekan. Tým sa mu rozšírili aj pedagogické povinnosti. Týždenne prednášal 15 až 20 hodín, pričom zabezpečoval postupne až 10 rôznych fyzikálnych predmetov.

Profesor Ilkovič musel tvoriť aj študijnú literatúru - skriptá pre jednotlivé predmety, návody na laboratórne cvičenia. Za skriptá a návody platili študenti minimálnu cenu, ktorá ledva pokrývala náklady na ich vydanie. Nežiadal honorár, lebo tým by sa predražili. To charakterizuje jeho vzťah k študentom. Vrcholom jeho tvorby učebných textov sú nesporne dve učebnice, ktoré vyšli po vojne - Vektorový počet (vydaný v 1945 a 1950) a obsiahla učebnica Fyzika, ktorá vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 40 000 kusov (prvé vydanie 1958).

Prednášky profesora Ilkoviča sa vyznačovali premyslenou koncepciou. Fyzika bola pre neho predmetom jasnej logickej konštrukcie, presne definovaných pojmov. Každá veta Ilkovičovej prednášky bola vecne podložená a fyzikálne zdôvodnená. Jeho prednášky neboli iba vecne zaujímavé, boli aj metodickým obohatením poslucháča. Jeho fyzikálny výklad bol podávaný formou uceleného, metodicky premysleného systému, nevynechávajúceho žiaden potrebný argument, ale ani nepridávajúci to, čo by mohlo vyvolávať falošné asociácie. Legendou sa stali fyzikálne pokusy, ktoré počas prednášok predvádzal študentom. Považoval ich za neodmysliteľnú súčasť prednášok. Je pre neho typické, že všetky demonštračné zariadenia nielen navrhoval, ale aj sám sa zúčastňoval na ich zhotovovaní.

Je pozoruhodné, že na prednáškach, ako aj v učebnici Fyzika už dôsledne používal sústavu MKSA (pri prvých vydaniach učebnice sústava SI ešte nebola zavedená). To mu zrejme zabezpečilo členstvo v poradnom zbore pre zavádzanie sústavy SI pri Československom metrologickom ústave. Pri 100. výročí metrickej konvencie (1975) bol za túto činnosť odmenený pamätnou medailou.

V období nástupu jadrovej techniky a energetiky presadil na Strojníckej a Elektrotechnickej fakulte SVŠT vyučovanie predmetu Atómová fyzika a k tomuto predmetu zabezpečil aj vybudovanie odpovedajúcich laboratórií s rádioaktívnymi látkami, kde študenti merali ich základné parametre. To už bolo v nových priestoroch na terajšom Námestí slobody. V školskom roku 1959/60, keď začínal nástup polovodičov a polovodičovej elektroniky, sa jeho zásluhou zriadila na Elektrotechnickej fakulte špecializácia (neskôr študijný odbor ) Fyzika tuhých látok, ktorej gestorom bola Katedra fyziky. Profesor Ilkovič týmito počinmi významne prispel k výchove žiadaných odborníkov, k profilácii vlastnej katedry a výraznému odbornému rastu jej pracovníkov.

Angažovanie profesora Ilkoviča pri budovaní a rozvoji vysokých škôl predstavuje iba jednu stránku jeho aktivity. Nemenej významnou bola jeho činnosť pri budovaní Slovenskej akadémie vied. Už v roku 1952 bol menovaný členom korešpondentom ČSAV a o rok neskôr akademikom SAV. V roku 1955 zakladá Kabinet fyziky na SAV, ktorý sa postupne zmenil na Laboratórium fyziky (1957) a v roku 1963 na Fyzikálny ústav SAV. V rokoch 1955 - 1961 bol riaditeľom tohto pracoviska. Popri týchto náročných úlohách bol v roku 1955 ustanovený generálnym tajomníkom SAV, pričom naďalej viedol i Katedru fyziky na SVŠT. Je pozoruhodné, že dokázal tieto svoje povinnosti zladiť tak, aby sa pracoviská, ktoré viedol, naďalej rozvíjali. To všetko svedčí o jeho obrovskej pracovnej aktivite a zanietenosti.

Dionýz Ilkovič získal počas svojho života rad významných ocenení - Dr h.c. Univerzity Komenského, Čestnú Heyrovského plaketu ČSAV, Medailu Komenského, Rad práce, Národnú cenu SR, ak uvádzame iba tie najvýznamnejšie. Je celkom prirodzené, že na počesť takej významnej osobnosti, akou bol Dionýz Ilkovič sú dnes pomenované niektoré významné aktivity, ako napríklad Nadácia na podporu mladých talentovaných študentov, alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike. Aj hlavné mesto Slovenskej republiky si uctilo jeho pamiatku pomenovaním jednej zo svojich ulíc, vedúcej do areálu fakúlt Prírodovedeckej, Matematicko-fyzikálnej a Elektrotechnickej, takže adresa Katedry fyziky, ktorej bol dlhoročným vedúcim, v súčasnosti je – Ilkovičova ulica číslo 3.

Charakteristika profesora Ilkoviča by nebola úplná, keby sme zostali len pri uvedených faktografických údajoch. Profesor Ilkovič bol osobnosťou, ktorú vymedzovala nielen výnimočná vedecká erudícia a úžasná pracovitosť, ale aj vynikajúce charakterové vlastnosti, ktoré si zaslúžili vysoké spoločenské uznanie, ale ktoré mu spôsobili aj nemálo starostí a príkorí. Bol nesmierne zásadový a ako sa ukázalo, malo to nielen pozitívne, ale pre neho niekedy aj negatívne dôsledky. Táto zásadovosť sa v jeho odbornej aktivite prejavovala napríklad v tom, že vždy vyžadoval jednoznačnú a presnú definíciu pojmov, s ktorými pracoval vo vedeckej, ale aj pedagogickej praxi. Keď sa v druhej polovici 30.-tych rokov objavil vo fyzike „prízrak“ v podobe vlnovej funkcie y, zásadne odmietal tento pojem akceptovať, kým mu niekto neposkytne uspokojivú odpoveď na jeho obligátnu otázku: „Povedzte mi jasne, čo je to y“. Odpovede sa nedočkal prakticky až do svojej smrti a zmeškal tak symbolický vlak, ktorý mnohým odvážnejším priniesol slávu i Nobelove ceny. Je takmer isté, že keby svoj nezvyčajne bystrý intelekt nasmeroval na vtedy sa rodiacu kvantovú fyziku, určite by získal pre seba i pre Slovensko nezmazateľné zásluhy aj v tejto oblasti.

Zásadovosť v myslení a jednaní mu pripravili nejednu traumu aj v spoločenskej aktivite. Bol presvedčeným kresťanom a to mu vtedajší politický predstavitelia neustále vyhadzovali na oči, a to najmä potom, keď s najlepším úmyslom, že takto bude môcť účinnejšie presadzovať svoje zámery v oblasti budovania školstva a vedy na Slovensku, vstúpil do KSČ. Treba pripomenúť, že v tých rokoch v riadiacej funkcii nemohol pôsobiť nestraník a človek, ktorý neabsolvoval Večernú univerzitu marxizmu - leninizmu. S určitou dávkou humoru často pripomínal svojmu okoliu epizódu, v ktorej mu jeden zo známych prednášateľov tejto „univerzity“ lapidárne vysvetlil úlohu KSČ, keď svoju prednášku začal slovami: „Viacerí tu prítomní (a myslel tým najmä na profesora Ilkoviča) si ešte stále myslia, že môžu súčasne slúžiť Bohu aj diablovi“. Profesor Ilkovič slúžil, ale riadil sa pritom biblickým citátom „Dajte cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je božie“. Traduje sa aj jeho odpoveď na výtku straníckych funkcionárov, že v nedeľu videli parkovať jeho auto pri kostole františkánov: „Nie som si vedomý toho, že by tam bola dopravná značka Zákaz parkovania“.

S jeho svetonázorovým presvedčením sa spájala aj poctivosť o ktorej sa vytvárali takmer legendy. Pravdou však je, že aj najväčšie vyznamenania a ocenenia ktoré dostal, považoval za nezaslúžené. Napríklad v súvislosti s rovnicou, ktorá nesie jeho meno, vždy tvrdil, že to nebola jeho zásluha, ale jeho priateľa profesora Knichala, ktorý mu pri riešení už zostavenej rovnice pomohol. Trvalo dlho, kým prínos profesora Knichala prestal zveličovať a kým sa podarilo presvedčiť ho, že podstatné je sformulovanie problému, a jeho fyzikálna interpretácia.

Keď išlo o niečo konkrétne, či to bola prednáška, laboratórny problém, alebo organizačná činnosť, výmena názorov, alebo vecná kritika, pristupoval k veci premyslene, zásadovo a rozhodne. Nepúšťal sa do ničoho, o čom by nemal v hlave jasno. Keď si vec objasnil zo všetkých strán, neznášal kompromisy a polovičatosť. Dal si záležať na presviedčaní iných vecnými argumentmi. Jeho argumenty boli vždy priliehavé a pádne. Ak sa oponent nedal presvedčiť vecnými argumentmi, klesla v Ilkovičových očiach oponentova dôstojnosť a neváhal kritizovať aj jeho celkový postoj k vedeckej problematike. Neváhal oponentovi vyčítať jeho hrubé nedostatky priamo, bez okolkov, pričom sa nevyhýbal ani ironickým poznámkam. Takto vytváral okolo seba kritickú atmosféru.

Bez ujmy na svojej autorite dokázal vniesť do „svojej“ katedry takého ducha, že celá žila prakticky ako jedna rodina. Jej posedenia („katarínske“ večierky), výlety do Smoleníc, to všetko celkom prirodzene napomáhalo tomu, aby ľudia mali radi svoju katedru, svoju prácu, aby pracovali z vnútornej potreby, aby kládli spoločné záujmy nad svoje individuálne, subjektívne záujmy.

Patril k tým, ktorí nejdú hlava-nehlava za vedeckou kariérou, ale venujú sa v prvom rade tomu, čo doba od nich vyžaduje najnaliehavejšie. V jeho činnosti sa neodrážalo len fyzikálne nadanie, usilovnosť a tvorivosť, ale predovšetkým základné rysy jeho životného štýlu, charakteru a osobnosti.

Profesor Dionýz Ilkovič zanechal po sebe mnoho, čo si zasluhuje osobitné pripomenutie: kládol základy rozvoja fyziky na Slovensku, stál pri základoch rozvoja slovenských vysokých škôl, najmä technických, bol motorom budovania Slovenskej akadémie vied a zaslúžil sa o výchovu mladej slovenskej prírodovednej i technickej inteligencie. Aj keď sám už na sklonku svojej životnej púte rezignoval na vedeckú prácu, vytváral podmienky, aby v jeho okolí vyrastali mnohí schopní pokračovatelia jeho diela. Za to mu patrí nehynúca zásluha.

Tieto riadky boli napísané s využitím spomienok autorov a tých, čo profesora Ilkoviča osobne poznali, najmä Jaroslava Červinku, Ivana Smolera, Vladimíra Hajka a Imricha Staríčka, uverejnených v zborníku „Dionýz Ilkovič 1907 – 1980“. Zborník bol vydaný v  roku 1986 Jednotou československých matematikov a fyzikov, Jednotou slovenských matematikov a fyzikov a Elektrotechnickou fakultou SVŠT. Príspevok bol poslaný do časopisu Obzory matematiky, fyziky a informatiky.

Autori: Ivan Červeň, Július Krempaský

Sto rokov od narodenia Dionýza Ilkoviča

Takéto okrúhle jubileum, takej významnej osobnosti nemožno obísť. A v tomto časopise najmä preto nie, lebo Dionýz Ilkovič mal veľmi blízko k elektrotechnike, veď bol 33 rokov vedúcim Katedry fyziky na Elektrotechnickej fakulte SVŠT.

Začiatky pôsobenia na Slovenskej vysokej škole technickej, na ktorú prišiel vo februári 1940, vôbec nemal jednoduché. Bol poverený vedením Ústavu technickej fyziky – založeného ešte v Košiciach – pričom pri Ilkovičovom príchode Ústav mal iba dvoch zamestnancov – asistenta a zriadenca. Celý inventár, s ktorým Ústav po presťahovaní do Bratislavy na Vazovovu ulicu začínal, sa zmestil do piatich neveľkých debien. Miestnosti boli bez nábytku, stoly a či stoličky neboli ani v posluchárňach. Priestory na prednášky neboli vyhovujúce, a tak Ilkovič dal vybudovať v prázdnej miestnosti stupňovitú podlahu. Pokým neboli dodané riadne lavice, študenti sedeli na stupňoch a zapisovali si do zošitov, ktoré mali na kolenách. Poslucháreň na druhom poschodí pri zadnom schodišti budovy na Vazovovej ulici potom slúžila fakulte aj na plenárne schôdze, až do presťahovania fakulty na Ilkovičovu ulicu.

V posluchárni dal vybudovať aj rozvodnú dosku, slúžiacu ako zdroj striedavého i jednosmerného napätia, ktoré využíval pri demonštračných pokusoch. Pokusy vždy považoval za podstatnú súčasť svojich prednášok a v tomto duchu pokračoval aj po presťahovaní – vtedy už Katedry fyziky – do pavilónu teoretických ústavov na terajšom Námestí slobody. Aj tam sa angažoval pri budovaní posluchární s vybavením na demonštračné pokusy - veľkej auly na prízemí (terajšia Bellušova aula) a malej posluchárne na prvom poschodí, slúžiacej na semináre a  prednášky pre menší počet študentov. Vo veľkej aule bol napr. inštalovaný galvanometer, pričom stopa odrazená od jeho zrkadielka sa premietala na veľkú stupnicu, pohodlne sledovateľnú aj zo zadných lavíc stupňovitej auly. Galvanometer, ale aj rad ďalších demonštračných zariadení, sa nachádzal v miestnosti za aulou - v prípravni – pričom rozšírenie projektu budovy o túto prístavbu inicioval u profesora Belluša sám Ilkovič. Prístavba siahala až na prvé poschodie, kde bola priamo spojená s priestormi katedry. Na prenášanie zariadení bol vybudovaný malý výťah z prvého poschodia do prípravne. V týchto priestoroch, a v katedovej dielni, profesor Ilkovič vybudoval mnoho nových demonštračných zariadení, ktorých predvádzanie na prednáškach vzbudzovalo u študentov vždy nadšenie.

Pri začiatkoch na Vazovovej ulici bolo treba budovať aj zariadenia pre laboratórne cvičenia v podstate iba vlastnými prostriedkami. Typické pre Ilkoviča bolo, že tak ako demonštračné zariadenia, tak v začiatkoch aj laboratórne zariadenia budoval od návrhu až po vlastnoručnú účasť pri dokončievaní. Napríklad kalorimetre boli zhotovené z plechoviek na cukríky a ľad do nich sa denne donášal z neďalekého hostinca. Podobne to vyzeralo aj s ostatnými laboratórnymi zariadeniami používanými pri výučbe.

Ilkovič pri ťažkých začiatkoch na SVŠT, keď na Ústave ešte nebol dostatok pracovníkov, týždenne prednášal aj dvadsať hodín, a to pestrý sortiment predmetov, ako Experimentálna fyzika, Geometrická optika, Meracie prístroje, Vektorový počet, Elektromagnetická teória svetla, Stavba atómu, Termodynamika, Kinetická teória plynov a Fyzikálna chémia. K prednáškam i cvičeniam bolo potrebné zabezpečovať štúdijnú literatúru, pričom vrcholom tejto jeho tvorby boli nesporne dve učebnice, ktoré vyšli po vojne - Vektorový počet (vydaný 1945 a 1950) a obsiahla učebnica Fyzika, ktorá vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 40 000 kusov. Vektorový počet Ilkovič používal ako prirodzenú súčasť svojich prednášok, a po jeho nastúpení na SVŠT to bola novinka nie iba v Bratislave. Vektorový počet dôsledne používal aj pri písaní učebnice základného kurzu fyziky, ktorá je doteraz aktuálna a v našich pomeroch v mnohých ohľadoch neprekonaná. Nie často sa spomína, že po vojne z ruštiny preložil učebnicu teoretickej elektrotechniky autorov Nejman – Kalantarov, čím výrazne prispel ku skvalitneniu výučby tejto disciplíny na Elektrotechnicej fakulte SVŠT.

Ilkovič v mnohých prípadoch prispieval k budovaniu školy v úzkej spolupráci s kolegami z učiteľského zboru SVŠT. Veľmi úzka a priateľská bola jeho spolupráca s Ľudevítom Kneppom a Oldrichom Bendom, ale aj matematikom Štefanom Schwarzom. S tým napríklad spoločne viedli seminár Fyzikálne výpočty. S profesorom Valentinom založili seminár "Rozhovory fyzikálno-chemické", na ktorý sa mu podarilo pozvať ako prednášateľa Wernera Heisenberga, vtedy už nositeľa Nobelovej ceny. So Štefanom Schwarzom už v roku 1945 založili pobočku Jednoty československých matematikov a fyzikov, ktorá mu neskôr udelila čestné členstvo. Spolu s Ľudevítom Kneppom a Štefanom Schwarzom stál pri začiatkoch Slovenskej akadémie vied, pritom Ilkovič bezprostredne pri zakladaní terajšieho Fyzikálneho ústavu. Dlhé roky bol hlavným redaktorom Fyzikálneho časopisu SAV, vydávaného na tomto ústave.

Ilkovič mal prirodzený vzťah k progresívnemu vývoju. V období nástupu jadrovej energetiky presadil na Strojníckej a Elektrotechnickej fakulte SVŠT vyučovanie predmetu Atómová fyzika, vrátane laboratórnych cvičení. Keď sa u nás začínalo s výrobou elektronických súčiastok, jeho zásluhou sa na Elektrotechnickej fakulte zriadila špecializácia Fyzika tuhých látok. Odchovala rad veľmi úspešných odborníkov, ktorí dodnes zastávajú významné miesta v priemysle, našom školstve, výskumných ústavoch a v Slovenskej akadémii vied.

V mladosti, po ukončení štúdia na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe pracoval niekoľko rokov u profesora Heyrovského. Tam napísal sériu článkov o polarografii, pričom v jednom z nich uviedol rovnicu – neskôr po ňom pomenovanú. Tento článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. V tom období však nebol iba „vedeckým suchárom“, venoval sa lietaniu, neskôr bol dokonca predsedom Slovenského národného aeroklubu.

Za svoje zásluhy Dionýz Ilkovič získal rad významných ocenení - Dr h.c. Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa ČSAV, Medaila J.A.Komenského, Rad práce, ak uvádzame iba tie najvýznamnejšie.

Jeho meno nesú niektoré významné aktivity, ako napríklad nadácia na podporu mladých talentovaných študentov, alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike.

Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku, zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave.

Článok vyšiel v  Časopise pre elektrotechniku a energetiku v decembri 2006, autor: Ivan Červeň